Dnes je:  |  Meniny oslavuje:
Kelemantia - rímsky kastel v Iži

Letecký pohľad na rímsky kastel pri IžiPoloha
Rímsky kastel "Kelemantia" leží priamo na ľavom brehu Dunaja v katastri dnešnej obce Iža (okr. Komárno), asi 4 km východne od ústia Váhu. Ako vysunuté predmostie légiového tábora Brigetio bol súčasťou pevnostného systému (limes romanus) vybudovaného pozdĺž severných hraníc provincie Panónia. Jeho areál dnes vystupuje len nepatrne v okolitej plochej krajine ako nízka štvorcovitá vyvýšenina, ktorá sa nazýva Leányvár (Dievčí hrad, Devín).

Na hraniciach Rímskej ríše
Za vlády cisára Augusta (27 pred Kr. - 14 po Kr.) okolo zmeny letopočtov rozšírili Rimania svoju moc do strednej Európy a posunuli hranice impéria až k Dunaju. Na podmanenom území medzi východnými Alpami a Dunajom, kde dovtedy žili prevažne panónske a keltské kmene, čoskoro zriadili novú provinciu Panóniu. Tok Dunaja sa na nasledujúce štyri storočia stal jej severnou i východnou hranicou, a zároveň aj hranicou celej Rímskej ríše.

V rovnakom období začali do oblastí severne od stredného Dunaja prenikať kmene germánskych Svébov. Na území dnešnej južnej Moravy a Dolného Rakúska sa usídlili Markomani, na juhozápadnom Slovensku Kvádi. Vzájomné rímsko-germánske vzťahy sa v 1. stor. po Kr. spočiatku vyvíjali priaznivo. Germánski králi ako kvádsky Vannius, ale aj jeho následníci Vangio, Sido a Italicus sa síce stali vazalmi Rimanov, náležite však využívali polohu svojich sídiel. Významne ťažili z darov za zachovávanie priateľstva a mieru i z pohraničnej výmeny, ale najmä z diaľkového obchodu na tzv. Jantárovej ceste, ktorá viedla od severného Jadranu až k Baltu. Jej jednotlivé vetvy prechádzali práve markomanským a kvádskym územím. Znateľný nárast obyvateľstva, ako aj znásobenie sily i moci zadunajských Germánov sa už koncom 1. stor. prejavilo v snahe vymaniť sa z vazalskej závislosti.

Dejiny bádania
Antické pramene ani nápisové pamiatky túto rímsku pevnosť nespomínajú. Jej najstaršie zobrazenie je známe zo 17. storočia, z medirytiny znázorňujúcej bitku pri Komárne vedenú generálom de Souchéz proti Turkom (1661). V 18. storočí venoval pozornosť širokým a vysokým valom, priekopám a rozvalinám tohto "hradu" významný učenec Matej Bel. V tej dobe jeho ruiny navštívili aj dvaja anglickí cestovatelia - Richard Pococke a Jeremiah Milles, ktorí sa zaujímali o rímske pamiatky. Na ich ceste po panónskom limite ich zaujala dvojica opevnení pri sútoku Dunaja a Váhu. Väčšiu z nich, ležiacu na južnom brehu Dunaja, stotožnili s antickým Brigetiom. J. Milles zhotovil ich náčrt.

Rímska pevnosť v Iži sa stala predmetom vedeckého bádania až koncom 19., a najmä v 20. storočí. Terajšie poznatky o jej dejinách a stavebnom vývoji sú výsledkom viacerých archeologických výskumov. Prvý z nich viedol ižiansky rodák, vášnivý archeológ-amatér János Tóth-Kurucz (5.5.1878 Iža - 6.3.1969 Dunaalmás). Rímska pevnosť v jeho rodisku ho natoľko zaujala, že hoci pôsobil ako stredoškolský profesor v Budapešti, niekoľko rokov sa venoval jej skúmaniu. Počas výkopávok v rokoch 1906-1909, 1912 a 1913 sa mu podarilo odkryť a dokumentovať veľkú časť jej areálu. Zostavil pôdorysný plán pevnosti, ktorý je v mnohom platný až dodnes. Výsledky svojich vykopávok priebežne publikoval a zhrnul i v monografii o panónskom limite.

Na jeho priekopnícku činnosť nadviazal v roku 1932 Jaroslav Böhm výskumom vonkajšieho priekopového opevnenia. Rozsiahle terénne práce sa tu uskutočnili v rokoch 1955-1956 pod vedením Bedřicha Svobodu, výskum v roku 1957 viedla Mária Lamiová-Schmiedlová. Garantom súčasného archeologického výskumu, pamiatkovej obnovy a prezentácie tejto antickej stavebnej pamiatky je od roku 1978 Archeologický ústav SAV v Nitre.

Drevozemný tábor
Drevozemný kastel pri IžiPočas markomanských vojen nadobudla oblasť pri ústí Váhu veľký strategický význam. Brigetio bolo pravdepodobne jednou z východiskových základní pre rímske vojnové výpravy proti Kvádom. Vtedy v jeho predpolí na protiľahlom brehu Dunaja postavili Rimania prvú pevnosť - drevozemný tábor. Jeho rozsah nie je ešte celkom známy, ale zaberal zjavne väčšiu plochu než 3 hektáre. Opevnenie tábora tvorili dve hlboké hrotité priekopy, a zrejme zemné valy s drevenou hradbou. Z vnútornej zástavby sa doteraz odkryli zvyšky jedenástich kasárenských barakov, usporiadaných do ulíc v pravidelných odstupoch vedľa seba. Boli postavené z nepálených tehál a mali sedlovú strechu pokrytú trstinou alebo rákosom. Tieto rozmerné stavby (dosahovali dĺžku 44-48 m a šírku 11-12 m) s hrubými múrmi členili viaceré priečky na dva trakty s tromi miestnosťami. Jednotlivé miestnosti boli ešte rozdelené na menšie priestory stenami z drevených trámov vypletaných prútím a vymazaných hlinou. Podlahu tvorila väčšinou tenká vrstva udupanej hliny, len v niektorých miestnostiach sa zistila i dlažba z nepálených tehál. Kolové jamky v podlahe, ohniská a zvyšky vykurovacích piecok sú jediným svedectvom o ich strohom vnútornom zariadení. Vstupy do jednotlivých miestností naznačujú medzery v múroch o šírke 90-100 cm. Pozdĺž vonkajších stien boli vyhĺbené žľaby na odvádzanie dažďovej vody zo striech, ktoré potom ústili do väčších zberacích kanálov.

V odkrytých zvyškoch stavieb, ale aj v ich okolí sa zistili výrazné stopy po požiari. Na podlahách jednotlivých miestností, v odvodňovacích žľaboch, na dlažbe a na úrovni priľahlých ulíc sa nachádzali rozbité i celé keramické nádoby, zbrane, časti vojenského výstroja a veľké množstvo železných klincov z kožených vojenských sandálov, ktoré zachovali pôvodný tvar podošvy. Možno preto odôvodnene predpokladať, že príčinou tejto katastrofy bol s najväčšou pravdepodobnosťou nečakaný germánsky útok.

Najdôležitejšie oporné body pre datovanie tohto tábora i určenie doby jeho zániku poskytujú nálezy mincí. Väčšinou sú to razby cisára Marca Aurelia z obdobia markomanských vojen, pričom posledné z nich boli razené v čase od decembra roku 178 do jari roku 179. Zničenie drevozemného tábora v Iži tak možno pomerne presne datovať do roku 179. Tento dátum je vo viacerých smeroch pozoruhodný. Podľa historických prameňov sa prvý vpád Markomanov a Kvádov na rímske územie datuje k roku 170. Vtedy bola zničená aj veľká časť severopanónskych limitných táborov, a značne bol poškodený i legionársky tábor v Brigetiu. Rímska protiofenzíva sa začala v roku 172, boje však trvali až do roku 175, kedy cisár uzavrel s Markomanmi a Kvádmi mier. Germáni museli vysídliť pobrežný pás pozdĺž Dunaja a ponechať ho pod rímskou kontrolou. V roku 177 však vypukli na severných hraniciach nové boje a o rok neskôr musel Marcus Aurelius so synom Commodom opäť opustiť Rím a odobrať sa na ďalšiu vojnovú výpravu. V roku 179 potom podnikli Rimania hlavnú protiofenzívu. Na území Markomanov i Kvádov nakoniec rozmiestnili početné vojenské jednotky o celkovej sile 40 000 mužov, ktoré tu i prezimovali.

Grafika zobrazujúca vstup do drevozemného kastelaDrevozemný tábor v Iži bol teda zničený v priebehu druhej fázy markomanských vojen. Spoľahlivé datovanie jeho zániku do roku 179 zároveň prezrádza, že pozícia Rimanov bola v tom čase ešte veľmi povážlivá, keď im Germáni vyplienili pevnosť v tesnom predpolí Brigetia. Rovnako je zrejmé, že tento tábor nemohol vzniknúť už pred vypuknutím markomanských vojen. Len ťažko by sa mu vyhol prvý útok, pri ktorom bol poškodený i samotný tábor légie v Brigetiu. Je preto veľmi pravdepodobné, že bol postavený až po uzavretí mieru v roku 175. Nebol budovaný ako dočasná východisková základňa pre vojnové výpravy do krajiny Kvádov, ale ako trvalý hraničný kastel. Jeho posádka mala zrejme dohliadať na dodržiavanie podmienok mieru, najmä kontrolovať pohyb Kvádov v širšom predpolí Brigetia, a chrániť tak priľahlý úsek limitu pred ich nepriateľským vpádom. Na základe niektorých zbraní, napr. dlhých jazdeckých mečov, ale najmä početných hrotov šípov a kostených obložení lukov možno usudzovať, že podstatnú časť posádky tvorili jazdecké oddiely lukostrelcov. V dochovaných písomných prameňoch ani na objavených nápisoch niet o tomto tábore a jeho posádke žiadna zmienka. Preto je ťažké určiť, ktorá to bola jednotka. Svoju úlohu však zjavne nesplnila, keď nedokázala pred nepriateľským útokom ubrániť svoj tábor, ale ho zrejme chvatne a v chaose opustila.

Dočasné poľné tábory
Pri leteckom prieskume v roku 1990 sa podarilo objaviť na poliach západne od Leányváru päť dočasných rímskych poľných táborov. Stopy ich priekop sa jasne črtali vo veľkom obilnom láne ako svetlé línie, ktoré vytvárali pravidelné obdĺžnikovité útvary s charakteristickými zaoblenými nárožiami. Boli chránené iba jednou priekopou a ležali umiestnené tesne vedľa seba. Mali rôznu veľkosť, ich dĺžka dosahovala 130 až 330 m a šírka 90 až 200 m. Rozloha týchto táborov sa tak pohybovala v rozmedzí od 1 až do 6,5 hektára. Krátke prerušenie priekopy na všetkých štyroch stranách táborov naznačuje umiestnenie vchodov. Pri výskume sa tu odkryli len 2-2,5 m široké, a takmer 2 m hlboké hrotité priekopy, ktoré boli vyhĺbené veľmi starostlivo a pravidelne, akoby podľa šablóny. Vo výplni jednej z nich sa našiel denár cisára Commoda, razený pre jeho manželku Crispinu v rokoch 178-180. Podľa zoskupenia a pôdorysov týchto táborov je možné usudzovať, že všetky pochádzajú z rovnakého obdobia. Nájdená minca je dôležitým údajom pre ich datovanie do doby markomanských vojen. Je veľmi pravdepodobné, že po vyplienení drevozemného tábora, krátko pred ukončením dlhoročného vojnového konfliktu, v týchto poľných opevneniach dočasne táborili viaceré vojenské jednotky pred ďalším postupom do krajiny Kvádov alebo pri návrate z takejto výpravy.

Kamenný kastel
Pohľad na kamenný kastel pri IžiHneď po skončení markomanských vojen začali Rimania s obnovou poškodených alebo úplne zničených severopanónskych limitných pevností. V rámci rozsiahleho stavebného programu za vlády cisára Commoda prestavali väčšinu dovtedy drevozemných opevnení do kameňa. Vtedy sa začala aj výstavba kamenného kastela priamo na mieste vyplieneného drevozemného tábora v predmostí Brigetia.

Podľa výsledkov archeologických výskumov to bola mohutne opevnená pevnosť, ktorá zaberala plochu vyše 3 ha. Jej pôdorys v tvare pravidelného štvorca so zaoblenými nárožiami o vnútorných rozmeroch 172 x 172 m bol orientovaný podľa svetových strán. Kamenné hradby siahali do výšky najmenej 4 až 5 m a boli ukončené cimburím. Z vnútornej strany boli spevnené hlineným násypom, ktorý súčasne tvoril ochodzu po celom ich obvode. V strede všetkých štyroch strán kastela boli umiestnené vstupné brány chránené dvojicami veží. Hlavná južná brána (porta decumana) pri dunajskom brehu zabezpečovala životne dôležité spojenie s materským légiovým táborom v Brigetiu. Mala dvojpriechodovú konštrukciu s nosným stredovým pilierom klenby. Bránové veže mali obdĺžnikový pôdorys a čiastočne vystupovali pred líniu pevnostného múru. Cesty v priechodoch brány boli spevnené drobným lomovým kameňom. Severná brána (porta praetoria) obrátená k potenciálnemu nepriateľovi mala len jeden priechod. Veže na nárožiach, ako aj ďalšie veže umiestnené medzi nárožiami a bránami, boli pristavané k pevnostnému múru z vnútornej strany. Obranyschopnosť kastela ešte umocňovali prstence dvoch hrotitých priekop a valov, ktoré ho obkolesovali z troch strán.

Výstavba tejto pevnosti bola mimoriadne náročná, pretože Rimania takmer všetok stavebný materiál - množstvo kameňa, vápna, stavebného dreva, tehliarskych výrobkov - museli prepraviť loďami z druhého brehu Dunaja. Ako o tom svedčí väčšina kolkov na tehlách, výstavbu kastela zabezpečovala hlavne légia I pomocná (adiutrix) z Brigetia. Tehly sa sem však transportovali po Dunaji aj z veľkých vzdialeností.

Vizualizácia zobrazujúca vchod do kastelaVnútorná zástavba kastela je dosiaľ známa hlavne zo starších výkopov a plánov J. Tótha-Kurucza. Podľa tradičnej rímskej schémy jej osi tvorili hlavné cesty (via decumana a via principalis), ktoré spájali vždy dve protiľahlé brány. Štábna budova sa však nenachádzala v strede tábora, kde sa tieto cesty stretávali, ale bola neobvykle posunutá do priestoru pri západnej bráne kastela. Kúpele, ktoré nemohli chýbať pri žiadnom rímskom tábore, boli umiestnené v jeho juhovýchodnej časti. Pozdĺžne stavby pri severnom hradobnom múre možno podľa charakteristického pôdorysu s opornými piliermi považovať za sýpky (horrea) na uskladnenie zásob obilia. Ostatné budovy usporiadané do ulicového systému slúžili ako kasárne a stajne. Niektoré pôdorysy, ktoré odkryl a vyznačil na svojom pláne J. Tóth-Kurucz, nerešpektujú tento princíp rozmiestnenia vnútornej zástavby kastela a pochádzajú zrejme až z jeho neskorších prestavieb.

V juhozápadnej časti kastela sa novšie odkryli stopy ďalšej kasárenskej budovy. Jej funkciu prezrádza pravouhlý pôdorys, členený priečkami na dva rady miestností, ktoré slúžili na ubytovanie mužstva. Preskúmala sa v dĺžke 30 m. V pôvodnom stave sa zachovala iba podmurovka jednej z priečok. Tvorili ju lomové vápencové kamene kladené nasucho bez pojiva do základovej ryhy. Úroveň podlahy z udupanej hliny sa zistila iba vo dvoch miestnostiach. Steny kasárne boli postavené zrejme z dreva, alebo technikou hrázdeného muriva z nepálených tehál. Stavba zanikla pravdepodobne požiarom okolo polovice 3. storočia, snáď za vojnových udalostí, ktoré vtedy opäť vypukli na severopanónskych hraniciach. Pri následnej obnove jej rumovisko Rimania splanírovali a kamene zo základov vybrali pre ďalšie použitie.

V tejto časti kastela sa odkryli i zvyšky dvoch veľkých pecí na pečenie chleba a viaceré studne, ktoré boli budované podobne ako v iných rímskych táboroch. Po vyhĺbení kruhovej šachty a dosiahnutí hladiny spodnej vody, použili na ich výdrevu vyradené sudy. Hornú časť studňovej šachty potom obložili kruhovým kamenným vencom. Analýzy zvyškov týchto sudov ukázali, že sa vyrábali z borovicového a jedľového dreva.

Vizualizácia pôvodnej budovy vo vnútri kastelaPosádka kastela bola z hľadiska zásobovania úplne závislá od dodávok potravinových zásob, surovín i hotových výrobkov z Brigetia a priľahlej časti Panónie. Svedčia o tom predmety dennej potreby slúžiace napr. na uskladnenie potravín, prípravu a servírovanie jedál, na svietenie, ale aj zvieracie kosti a zuhoľnatené rastlinné zvyšky. Najpočetnejšie sú keramické nádoby vyrobené v miestnych hrnčiarskych dielňach v Brigetiu, zastúpené sú však aj výrobky zo vzdialenejších centier. Ich masovú produkciu značne ovplyvnili požiadavky rímskej armády. Prevažná časť úžitkovej keramiky - kuchynský a stolový riad (hrnce, pokrievky, džbány, poháre, misy a taniere) pochádza z Brigetia. Hoci sa v nich vyrábal aj luxusnejší tovar, nemohol uspokojiť dopyt vojska po kvalitnej stolovej keramike. Pokrýval ho predovšetkým dovoz tzv. terry sigillaty - "antického porcelánu" zo západorímskych provincií (Gallia, Germania, Raetia). Zásobovanie Brigetia a jeho predmostia touto keramikou dosiahlo svoj vrchol za vlády Severovcov (koncom 2. - začiatkom 3. stor.), kedy sem prúdil tovar zo známych centier v dnešnom Nemecku (Rheinzabern, Westerndorf). V tomto období zohralo Brigetio dôležitú úlohu aj pri sprostredkovaní terry sigillaty do svojho širšieho predpolia obývaného Kvádmi.

Strava vojakov pozostávala predovšetkým z kašovitých jedál zhotovených z obilovín, ďalej z chleba a mäsa (ošípané, hovädzí dobytok, koza/ovca, hydina, ryby). Na ich prípravu slúžili piecky umiestnené priamo v miestnostiach kasárenských budov. Výnimkou bolo pečenie chleba, ktoré si vyžadovalo osobitné zariadenie - chlebovú pec. Zvyčajne išlo o technicky nenáročnú stavbu s plochým dnom vyloženým tehlami a s hlinenou kupolou s otvorom. Pece tohto druhu bývali súčasťou stavieb - pekární alebo v niektorých táboroch tvorili celé batérie postavené pozdĺž vnútornej strany hradieb. V ižianskej pevnosti sa dve samostatne stojace chlebové pece odkryli v blízkosti medziveží. Boli tu v závetrí a ich obsluha neohrozovala chod a bezpečnosť pevnosti. Vzhľadom na ich konštrukciu a kapacitu je zrejmé, že ich úloha pri zásobovaní mužstva bola iba dočasná a doplnková.

Bližší osud kastela v druhej polovici 3. storočia nateraz nie je známy. Výrazné stopy prestavieb jeho opevnenia pochádzajú až zo 4. storočia. Za vlády Konštantínovcov sa na severopanónskych hraniciach obnovovali staré opevnenia a budovali i nové pevnosti. Pravdepodobne vtedy pristavili k severnej bráne i na troch nárožiach kastela bastiónové veže. Tie výrazne vystupovali pred dovtedy rovnú líniu opevnenia a umožnili jeho účinnejšiu obranu. Posledné rozsiahle stavebné úpravy pochádzajú z obdobia vlády cisára Valentiniána I., kedy sa Rimania ešte raz pokúsili obnoviť svoju mocenskú pozíciu na strednom Dunaji. Ich stavebné aktivity v opevnenom predmostí Brigetia dokladajú okrem iného viaceré nálezy kolkovaných tehál z tohto obdobia. V tom čase bol pravdepodobne zamurovaný priechod severnej brány kastela. Pred južnou bránou bola v širokom oblúku vyhĺbená priekopa a jej priechody boli nanovo vydláždené veľkými kamennými platňami. Zrejme odvtedy kastel chránilo na ostatných frontoch až päť prstencov hrotitých priekop a valových násypov.

Tento mocenský tlak Rimanov vyvolal nový vojnový konflikt. V roku 374 vpadli Kvádi spolu s Markomanmi a Sarmatmi za Dunaj a plienili rímske územie. Na jar roku 375 podnikol cisár Valentinianus I. proti Kvádom výpravu, pričom rímsky kastel v Iži zrejme zohral významnú úlohu. Z tohto obdobia pravdepodobne pochádza aj dočasný rímsky poľný tábor, ktorého priekopa sa odkryla v severozápadnom predpolí kastela. Pri následných mierových rokovaniach s Kvádmi na jeseň toho istého roku cisár Valentinianus I. v Brigetiu náhle zomrel. Po jeho smrti a porážke rímskej armády pri Hadrianopole oslabená vojenská obrana hraníc nedokázala viac odolávať ďalším útokom a na územie Panónie postupne prenikali viaceré barbarské kmene a národy.

V tom čase zrejme násilne zanikol aj rímsky kastel v Iži. V jeho areáli sa potom ešte na istý čas usídlili germánski Kvádi, zmiešaní so skupinami nových prisťahovalcov - snáď Gótov alebo Alanov. Po ich odchode niekedy v priebehu prvej polovice 5. storočia zostalo toto miesto už neobývané.

Mnohé otázky zostávajú ešte aj po dlhoročných výskumoch nezodpovedané. Naďalej nie je známe ani meno vojenskej jednotky, ktorá tvorila posádku tejto predsunutej rímskej limitnej pevnosti. Rovnako i antický názov "Kelemantia", ktorým sa na základe údajov antického geografa Klaudia Ptolemaia tento rímsky kastel označuje, je stále neistý. Napriek tomu však doterajšie výsledky už veľmi výrazne obohatili nielen medzerovité poznatky o jeho stavebno-historickom vývoji, ale aj o významných dejinných udalostiach, ktoré sa na tomto území odohrali od konca 2. až do začiatku 5. storočia.

Pamiatka
Celý areál kastela s rozlohou vyše 3 ha je pamiatkovo chránený už od roku 1957 a v roku 1990 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Dnes je vďaka úsiliu Obecného úradu v Iži a podpore štátnych orgánov i sponzorov upravený do podoby múzea v prírode a bezplatne prístupný po celý rok návštevníkom.

K rímskemu kastelu sa v smere od Komárna i od Nových Zámkov dostaneme po hlavnej ceste č. 64 a odbočkou na cestu č. 63 do obce Iža. Zo stredu obce pokračujeme podľa smerovníkov panelovou cestou k Dunaju, a po nej ďalej (cca 1,5 km) pozdĺž brehu proti prúdu rieky smerom na západ. Druhá trasa v smere od Komárna vedie po miestnej komunikácii z Vážskeho mosta odbočkou doprava cez mestskú časť Komárno-Velký Harčáš (cca 3km), a ďalej krátkym úsekom (800 m) po poľnej ceste. Bicyklom alebo pešo sa sem z Iže i z Komárna dostaneme aj po vážskej a dunajskej ochrannej protipovodňovej hrádzi (cca 4 km).

V priestore pamiatky je možné si pozrieť časti pôvodných a zrekonštruovaných objektov: náznakovú rekonštrukciu celej južnej časti opevnenia - priebeh pevnostného múru so siluetovou rekonštrukciou južnej brány (porta decumana), s medzivežami a nárožnými vežami, ďalej pôdorys severnej brány (porta praetoria), severovýchodnej a severozápadnej nárožnej veže s prístavbou zo 4. storočia., kasárne z 3. storočia, studňu a cisternu.

V strede areálu a v blízkosti sprístupnených architektúr sú umiestnené tabule s kresbovými rekonštrukciami a s informatívnymi textami v štyroch jazykoch - v slovenčine, maďarčine, nemčine a v angličtine.

Nálezy z rímskeho tábora v Iži sú vystavené v stálej expozícii Podunajského múzea v Komárne a v Lapidáriu rímskych pamiatok v bašte VI, ale i v Klenotnici Slovenského národného múzea v Bratislave na hrade a v stálej expozícii Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre (areál Agrokomplexu).

Literatúra:
  • TÓTH-KURUCZ, J.: Leányvár. In: A komáromvármegyei és városi múzeum Egyesület 1906-évi értesítője. 20(12). Komárom 1907, 40-68.
  • TÓTH-KURUCZ, J.: A leányvári ásatások folytatása 1907-ben. In: A komáromvármegyei és városi múzeum Egyesület 1907-évi értesítője. 21(13). Komárom 1908, 42-56.
  • TÓTH-KURUCZ, J.: A leányvári ásatások folytatása 1908-ban. In: A komáromvármegyei és városi múzeum Egyesület 1908-évi értesítője. 22(14). Komárom 1909, 46-55.
  • TÓTH-KURUCZ, J.: A leányvári ásatások folytatása 1909-ben. In: A komáromvármegyei és városi múzeum Egyesület 1909-évi értesítője. 23(15). Komárom 1910, 90-94.
  • KURUCZ, J.: Római nyomok a pannoniai Duna-limes balpartján. Komárom 1914.
  • BARKÓCZI, L.: Brigetio. Dissertationes Pannonicae, Ser. II, No 22, Budapest 1951, 17-18.
  • ONDROUCH, V.: Limes romanus na Slovensku. Bratislava 1938.
  • SCHMIEDLOVÁ, M.: Výskum v Iži-Leányvári roku 1957. Archeologické rozhledy 10, 1958, 543-548.
  • SVOBODA, B.: K dějinám římského kastelu na Leányváru u Iže, okres Komárno. Slovenská archeológia 10, 1962, 397-424.
  • BURANSKÁ, K. - KOLNÍK, T. - RAJTÁR, J.: Prvá sezóna revízneho výskumu rímskeho kastela v Iži - akcia Dunaj. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1978. Nitra 1980, 71-79.
  • KUZMOVÁ, K. - RAJTÁR, J.: Anfänge des Römerlagers in Iža. Archeologické rozhledy 38, 1986, 358-377, 459-462.
  • KUZMOVÁ, K. - RAJTÁR, J.: Bisherige Erkenntnisse zur Befestigung des Römerkastells in Iža. Slovenská Archeológia 34, 1986, 185-222.
  • RAJTÁR, J.: Das Holz-Erde-Lager aus der Zeit der Markomannenkriege in Iža. In: Probleme der relativen und absoluten Chronologie ab Laténezeit bis zum Frühmittelalter. Kraków 1992, 149-170.
  • RAJTÁR, J.: Waffen und Ausrüstungsteile aus dem Holz-Erde-Lager von Iža. Journal of Roman Military Equipment, Vol. 5, 1994. Oxford 1996, 83-95.
  • RAJTÁR, J.: Kastel v Iži - hraničná pevnosť na Dunaji. In: Pamiatky a múzeá, 2000, č. 3, 34-38.
  • BORHY, L. - KUZMOVÁ, K. - RAJTÁR, J. - SZÁMADÓ, E.: Kelemantia - Brigetio. Po stopách Rimanov na Dunaji/Tracing the Romans on the Danube/Auf den Spuren der Römer an der Donau/Rómaiak nyomán a Duna mentén.Komárno 2001.
  • RAJTÁR, J.: Na úsvite dejín: Rimania a barbari. In: H. Moravčíková (ed.): Architektúra na Slovensku. Stručné dejiny. Bratislava 2005.
  • RAJTÁR, J.: Die Grenze in der Slowakei. In: Grenzen des Römischen Imperiums. Mainz am Rhein 2006.